Inšpirácia

Inšpirácia a prameň múdrosti ☝

© 2010 2017 Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Monika Slivová I Daghan Malenky GmbH

Posledná jazda

Taxi1
Taxikár z New Yorku rozpráva: Prišiel som na zadanú adresu a zatrúbil som. Po niekoľkých minútach čakania som zatrúbil znova. Mala to byť moja posledná jazda toho dňa, a tak som si hovoril, že by som mohol odísť, ale namiesto toho som auto zaparkoval, išiel ku dverám a zaklopal som na dvere.

"Chvíľočku", ozval sa za dverami slabý hlas staršej ženy. Počul som, ako tam niečo ťahá po zemi. Po dlhom čakaní sa dvere otvorili. Stála predo mnou malá, približne deväťdesiatročná žena. Bola oblečená v hodvábnych šatách a mala klobúčik so závojom, ako v nejakom filme zo štyridsiatych rokov.

Vedľa nej stál na zemi malý kufrík. Byt vyzeral, ako by v ňom nikto už po mnoho rokov nebýval. Všetok nábytok bol zakrytý uterákmi. Steny boli prázdne. Na stenách neboli hodiny, na poličkách neboli ani hrnčeky ani nejaké ozdôbky. V jednom rohu stála kartónová škatuľa plná fotografií a skleneného riadu.

"Pomohli by ste mi odniesť ten kufor do auta?", požiadala ma. Odniesol som kufor do auta a vrátil som sa, aby som pomohol tej žene. Chytila ​​sa ma za ruku a pomaly sme išli k autu. Neustále mi ďakovala za láskavosť. "To predsa nič nie je", povedal som jej, "snažím sa len správať sa k svojim pasažierom tak, ako by som chcel, aby sa ľudia správali k mojej mame".

"To si naozaj veľmi dobrý chlapec", povedala mi. Keď sme sa usadili do auta, nadiktovala mi adresu a spýtala sa, či by sme mohli ísť cez centrum. "To ale nie je najkratšia cesta", upozornil som ju. "Ach áno, ja viem", povedala. "Ja sa neponáhľam. Som na ceste do hospicu ".
Bol som prekvapený a pozrel som sa do spätného zrkadla. Jej oči sa leskli. "Už nemám žiadnu rodinu", pokračovala veľmi tichým hlasom. "Lekár povedal, že už mi nezostáva veľa času". Pomaly som natiahol ruku a okamžite som vypol taxameter. "Akou cestou by ste chcela ísť?", spýtal som sa.

Nasledujúce dve hodiny sme jazdili po meste. Ukázala mi budovu, kde kedysi dávno pracovala ako obsluha výťahu. Išli sme štvrťou, kde s mužom kedysi žili ako novomanželia. Potom ma priviedla k skladu nábytku, v ktorom bola kedysi tanečná sála, kam chodila tancovať ešte ako malé dievčatko. Občas ma požiadala, aby som zabrzdil pred konkrétnou budovou alebo uličkou. Nepovedala nič, ale iba sa tam pozerala.

Sedela schúlená v kútiku, bez slova. Zrazu povedala: "Som už unavená, asi pôjdeme". Išli sme mlčky na adresu, ktorú mi dala. Bola to nízka budova, niečo ako maličké sanatórium s príjazdovou cestou pozdĺž priečelia. Akonáhle som zastavil, prišli k autu dvaja ošetrovatelia. Opatrne jej pomohli vystúpiť. Museli na ňu už čakať.

Otvoril som kufor na aute a zaniesol som jej malý kufrík ku dverám. Žena už sedela na kolieskovom kresle. "Koľko som vám dlžná?", spýtala sa a vytiahla svoju kabelku. "Nič", povedal som. "Veď si musíte zarábať na živobytie", namietla. "Mám aj iných pasažierov", odpovedal som.
Takmer bez premýšľania som sa k nej sklonil a vrelo som ju objal. Ona ma tiež pevne objala. "Daroval si starej žene trochu šťastia", povedala. "Ďakujem ti". Stisol som jej poslednýkrát ruku a odišiel som. Dvere za mojím chrbtom sa zatvorili a bol to zvuk uzatvárajúci ďalšiu knihu života...

Na spiatočnej ceste som nebral žiadnych pasažierov. Išiel som, kam ma viedli oči, ponorený do svojich myšlienok. Nemohol som po celý ten deň ani s nikým hovoriť. Nakoniec by som chcel povedať, že nič dôležitejšie som ešte vo svojom živote neurobil. Vážení priatelia, predstavte si, čo by sa stalo, keby tá pani natrafila na nejakého naštvaného vodiča, alebo na niekoho, kto by nechcel tak dlho čakať? Čo keby som jej odmietol splniť jej prosbu alebo čo keby som bol len párkrát zatrúbil a jednoducho odišiel?
Zaujímavé na tomto príbehu je to, že keď sa človek túži dostať trochu bližšie k sebe samému, potom by malo byť pre neho dôležité aj vychádzanie k druhým ľuďom! Väčšina z nás si myslí, že len veľké veci sú v živote dôležité, ale malé veci sú oveľa dôležitejšie! Sme zvyknutí si myslieť, že náš život sa otáča v kruhoch okolo veľkých okamihov, ale tie veľké okamihy nás často zastihnú nepripravených, pretože sú krásne zahalené tým, čo niektorí môžu považovať za maličkosť. Ak by sme boli z času na čas otvorený novým veciam, mohli by sme, tak ako tento taxikár, zažiť tiež takéto krásne inšpiratívne momenty. Urobte si viac času na lásku, prejavy ľudskosti a maličkosti, ktoré tvoria a obohacujú náš život! To je to, čo sa skutočne počíta!

Foto: © Delphotostock - Fotolia.com I pmalenky