Takže tak, pani Daghan, poviem to ako laik, ktorý zažil niečo neuveriteľné. Pričom predpokladám, že nebudete vôbec prekvapená.

Predtým: Našli ma vo vani, stratil som 4 litre krvi, mal som pulz 32, teplota tela bola tiež taká istá. Podľa lekárov by som musel byť v mojom veku -vtedy už XX-krát mŕtvy. A zomrel by som, ale...

V XXX som odišiel z domu v XXX a cestoval som vlakom do XXX. Musel som sa stretnúť s XXX. SMS si nechcela písať, asi si všimla, že som mlel z posledného. Vtedy nemala žiadny vzťah, no nevedela so mnou stráviť ani jediný večer, mala strach z mojej náruživosti, ktorá v tomto prípade spôsobovala bolesť. Keď sa na to spätne pozriem, tak jej rozumiem. Ale vtedy ma to zničilo. Ona bola slobodná a nechcela sa so mnou stretnúť..!

Po jej odmietnutí, som sedel v XXX na XXX, v jeden letný večer, pozeral som sa do vody a bol som si istý tým, že XXX už nikdy nepríde. Cítil som, že môj život v tejto situácii nemá zmysel. Okolo 21.00 som prišiel do nejakého hotela v okolí a objednal som si izbu. Napustil som si vodu do vani, otvoril som si pivo, vybral som z vrecka žiletky, ktoré som tam nosil so sebou už celé mesiace. Dodali mi odvahu, pretože mi sľubovali iné východisko.
Posadil som sa do teplej vane, so spodným prádlom -to nebolo správne, ako mŕtvy som nechcel vyzerať zle, ale napriek tomu som sa neponoril pod vodu vo fáze bezvedomia- vypil som moje pivo, zarezal som si asi 10 cm do tela a čakal som. Keďže som mal pred dva a 1/2 rokom srdcový infarkt a odvtedy som mal riedku krv, striekala tak, ako som predpokladal. Odkväcol som. Po troch hodinách som sa prebudil v studenej krvou zaliatej vani, zľakol som sa, dopustil som si teplú vodu a opäť som si zarezal do tela. Znovu striekala.