Taxikár z New Yorku rozpráva: Prišiel som na zadanú adresu a zatrúbil som. Po niekoľkých minútach čakania som zatrúbil znova. Mala to byť moja posledná jazda toho dňa, a tak som si hovoril, že by som mohol odísť, ale namiesto toho som auto zaparkoval, išiel ku dverám a zaklopal som na dvere.

"Chvíľočku", ozval sa za dverami slabý hlas staršej ženy. Počul som, ako tam niečo ťahá po zemi. Po dlhom čakaní sa dvere otvorili. Stála predo mnou malá, približne deväťdesiatročná žena. Bola oblečená v hodvábnych šatách a mala klobúčik so závojom, ako v nejakom filme zo štyridsiatych rokov.

Vedľa nej stál na zemi malý kufrík. Byt vyzeral, ako by v ňom nikto už po mnoho rokov nebýval. Všetok nábytok bol zakrytý uterákmi. Steny boli prázdne. Na stenách neboli hodiny, na poličkách neboli ani hrnčeky ani nejaké ozdôbky. V jednom rohu stála kartónová škatuľa plná fotografií a skleneného riadu.

Čítať viac...