Orákulum

Latinské slovo Omen znamená znamenie osudu. S tým sa spája presvedčenie, že všetko na svete je spolu poprepájané tak, aby sa dalo prechádzať z jednej udalosti na nejakú inú, ďalšiu. Pretože Omen často vzbudzoval obavy, má toto slovo dodnes osudný až pochmúrny charakter.

Tu patrí hlavne Auspicium, veštenie z pohybu vtákov, ktoré predovšetkým v starom Ríme bolo v rukách vtáčích veštcov (lat. Auguren). Patrí k obľúbeným spôsobom rozpoznávania a čítania znamení. Veštenie z pohybu vtákov existovalo už pri založení starovekého Ríma a malo určiť presnú polohu základného kameňa mesta, z ktorého by vyrástlo a stalo sa prvou svetovou veľmocou. To, že vtáci vedia predpovedať budúcnosť, je už staré presvedčenie. Preto boli aj jasnovidci a bohovia, ktorí mohli vidieť budúcnosť, zobrazovaní a nepretržite sprevádzaní jedným alebo viacerými vtákmi.

Tak napríklad egyptský boh múdrosti Thot bol sprevádzaný ibisom, grécky Apolón (boh slávneho delfského orákula) žeriavmi a germánskeho boha múdrosti Odina sprevádzali dva havrany nazývané Hugin a Munin, ktoré sedia na jeho pleciach a rozprávajú mu všetko, čo sa vo svete deje. Odin musel dokonca obetovať vlastné oko, aby mohol nahliadať do budúcnosti a získal schopnosť jasnovidectva.

Na získanie posolstva z nejakej formy existovali aj jednoduchšie metódy Orákula. Napríklad z pohybu dymu, ktorý vystupuje z kadidla, z formy horúceho vosku, ktorý necháme nakvapkať do studenej vody alebo zo štruktúry popola, ktorý zanechá nejaký oheň. V neposlednom rade boli veľmi obľúbené olejové veštby, pri ktorých sa kvapla kvapôčka oleja na vodnú hladinu a ktorej forma sa potom vykladala. Každému je dobre známe odlievanie olova na Silvestra, ktoré by nám malo každý rok ukázať, čo si pre nás nový rok prichystal.

Pýtanie sa orákula nie je pre väčšinu ľudí také cudzie, ako by si mysleli. Tu sa jedná o veštenie, ktoré každý človek robil nevedome už ako dieťa, keď sme trhali lupienky kvetov alebo počítali kroky schodov. Zakladajú sa na spontánne dohodnutých systémoch, ako napríklad: Ak je počet schodov na tomto schodisku nepárny, znamená to „Áno“ alebo ak je počet schodov párny, tak to znamená „Nie“. Alebo, keď sa otočí hlavou so zatvorenými očami smerom k oknu a po otvorení očí má prvá vec, čo človek uvidí nejaký určitý význam. Tak isto je možné otvoriť knihu a prstom si vybrať určitú stránku. V nájdenom slove sa skrýva odpoveď.

Na rozdiel od spontánneho veštenia nie je veštenie prostredníctvom tranzu, vízií alebo vykladania snov určené laikom, ale patrí k hlavným úlohám kňazov. Dokonca aj v časoch pred Kristom bol chrám miestom predpovedí, v ktorom sa praktikoval predovšetkým tranz a vykladanie snov. Slovo Vatikán sa vzťahuje na vaticinum, čo v latinčine znamená veštbu. Podľa legendy sa Dóm sv. Petra nachádza nad starou etruskou svätyňou, ktorá bola celkom určite miestom veštenia.

Pôvodne sa podstata Orákula nachádzala, ako aj všetky ostatné kultové diania, v rukách kňažiek. Až s postupným nástupom patriarchátu od 3. tisícročia pred Kristom si začali kňazi prisvojovať okrem obety, kalendára a písomných zvestí aj Orákulum.

Príkladom toho je Orákulum v Delfách. Potom, čo sa grécky boh Apolón stal pánom Delfskej veštiarne, ktorá najskôr patrila bohyni Zeme Gai, neskôr bohyni spravodlivosti a druhej žene Zeusa- Themis, ktorá taktiež patrila ku prorokom, tam slúžila aj naďalej ako sprostredkovateľka božej vôle nejaká kňažka. Veštby vraj vyslovovala kňažka Pýthia. Pre prorokov bolo najdôležitejšie odolať pokušeniu upraviť výklad intelektuálnym zásahom, aby sa počuté, unáhlene prenieslo do jasnej odpovede. Aby odkryli význam výkladu, venovali viac pozornosti a dostatok času tomu, čo videli a počuli. Slová veštby prirovnávali k semienkam, ktoré už sú naplnené a obsahujú významové dimenzie, no ich význam sa odkryje až postupom času. S rozširovaním sa kresťanstva stará veštba utíchala stále viac, až bola nakoniec v roku 391 po Kristovi cisárom Theodorusom I. zakázaná; v tom čase však Delfská veštiareň už dávno utíchla. Približne 30 rokov predtým okolo roku 360 n. l. si bol jeden z jeho predchodcov, cisár Julián, v Delfách po radu. Vtedy veštba hovorila o svojom viac než tisícročnom príbehu poslednýkrát. Ústami jeho kňažky dal Apollo cisárovi vedieť, že už nikdy nebude predpovedať budúcnosť. A toto posledné proroctvo sa aj splnilo.

Vynára sa otázka, do akej miery je Orákulum aktuálne aj dnes. Závisí to predovšetkým od toho, ako to s veštbou jednotlivec myslí. Pýta sa človek Orákula ako slabý alebo ako silný? Ten, kto si nechá vyložiť iba z určitej slabosti, sa podriadi Orákulu a svoj dom opúšťa len vtedy, ak mu to „dovolia“ karty alebo hviezdy. Takýto človek by si mal čo najrýchlejšie uvedomiť, že Tarot (alebo každý iný prostriedok veštby) je dobrým sluhom, ale zlým pánom. Človek sa môže radou, ktorú mu Orákulum poskytne, obohatiť, ale ak sa veštbe slepo podriadi, môže zísť zo správnej cesty. Niektorí ľudia hľadajú vo veštbách často niečo podobné ako ezoterické zabezpečenie šťastia, teda nejaký systém, ktorý má v každom čase zabezpečovať tú skutočnosť, že sa veci vyvíjajú dobrým smerom. Stávajú sa závislými na predpovediach kariet alebo hviezd a nie sú schopní skutočne žiť svoj život. Je, ale veľmi sporné, či sme sa na tento svet narodili iba preto, aby sme sa tu mali dobre. Oveľa väčšia je pravdepodobnosť, že sme tu preto, aby sme prekonávali vnútorné a vonkajšie napätie a protiklady, a to dokážeme sotva v tom prípade, keď sa vyhneme všetkým výzvam z cesty. Pohľad do horoskopu nám ukazuje, že každý človek sa narodil s mnohými napätiami a vnútornými protikladmi a vyzerá to tak, že po celý život máme čas na to, aby sme túto disharmóniu pretvorili na veľkú symfóniu.